V Kabinete MÚZ sa vďaka kapelám Here a Eternity Again otriasala zem

V priestoroch Kabinetu MÚZ sa stretli dve kapely, ktoré pôsobia trochu ako mladšia a staršia sestra. Kapela Eternity Again je nováčik – svoj prvý album Prophecy vydali iba minulý rok. Kapela Here zas pôsobí na hudobnej scéne už od 90. rokov a je v podstate priekopníkom svojho žánru. Obe majú podobný hudobný štýl, no predsa kráčajú po vlastnej ceste. Jedna z nich je istejšia – overená časom, tá druhá zasa prekypuje mladistvou energiou. 

 Lavina tónov

Predstavenie odštartuje mladšia z dvoch sestier. Kapela Eternity Again vznikla ako kreatívny projekt jej frontmanky Barbory Cihák. Ich sound mieša viaceré žánre, vrátane spomínaného shoegazeu či dream popu a Barbora sama hovorí, že práve kapela Here je pre nich veľkým vzorom.

Od začiatku je vidieť, že aj za ich relatívne krátky čas na scéne sa im v Brne podarilo nazbierať svojich fanúšikov. Práve tí sa hrnú čo najbližšie k pódiu. Barbora vo svojich bielych cottagecore šatách ešte ani poriadne nevystúpi na stage, keď sa naprieč priestorom začne ozývať ohlušujúci zvuk bubnov, ktorý trasie podlahou pod mojimi nohami. Akoby spoza tohto zvuku sa vynára jej hlas a celé to miestami pôsobí akosi étericky. 

Najsilnejším dojmom na mňa zapôsobila citlivá pieseň California. Ako nehynúci romantik pri nej rozmýšľam nad tým, ako veľmi by som chcela mať schopnosť pretaviť svoje pocity do niečoho tak krásneho. Keďže som človekom, ktorého najobľúbenejšou časťou každej piesne sú texty som aj trochu sklamaná – slová vychádzajúce z úst speváčky sú hudobnými nástrojmi prehlušované na môj vkus až príliš. Mnohí okolo mňa však jednoznačne nemajú podobný problém a naplno si užívajú kokteil zvukov prechádzajúci do ich uší. 

Tí najviac uvoľnení skáču, či kričia, zatiaľ čo sa tí rezervovanejší pomaly hýbu z nohy na nohu do rytmu. Každý z nich však hypnotizovane pozerá na pódium a vždy, keď nastane medzi jednotlivými piesňami krátke ticho, čaká so zatajeným dychom. 

I will find a black haired boy

and I will forget you 

but he might turn out just like you 

-Fantasy

 Ozveny minulosti

Členovia kapely Here vychádzajú na pódium sprevádzaný zvukom, ktorý ma prinúti na pár sekúnd zamyslieť sa, či nenastala nejaká zásadná technická porucha. Táto obava však rýchlo mizne, keď si všímam plátno napodobňujúce efekt starej pokazenej televízie a na ňom žiarivý nápis – HERE. 

Muž stojaci za mnou pri prvom pohľade na skupinu zajačí tak hlasno, že až podskočím a tak sa mi vzápätí ospravedlňuje: „Prepáčte, ale ja som ich nevidel už 20 rokov!“ Začína mi dochádzať, že títo nevinne pôsobiaci ľudia, stojaci kúsok nad mojou hlavou, sú pre niektorých žijúcimi legendami. 

Dav pri každom brnknutí po gitarových strunách či buchnutí po bubnoch šalie a hlas speváčky – Valerie ma láka bližšie. Aj táto kapela mieša rôzne zvuky spôsobom, ktorý je pre mňa absolútne nepolapiteľný. 

Pri pesničke Al Jamain miestnosťou prechádza extáza a začínajú sa chytať už aj tí, čo boli do tej chvíle iba v nemom úžase. Keď sa vystúpenie skončí dav si jednohlasne žiada viac a kapela ochotne ponúka dupľu.

It´s got 2 be bright 

Got 2 be blue 

Got 2 be memories for two

-Got 2 B

Z koncertu odchádzam zmätená. Áno už viem, čo je to ten shoegaze, ale rozumiem mu? Je to žáner, ktorý pôsobí ako horúčkovitý sen a spája v sebe viac, než sa dá opísať slovami. Nemusí byť každého šálkou kávy, no všetkým ho odporúčam aspoň raz počuť a prajem, aby mali to šťastie zažiť ho v podaní tak výnimočných kapiel ako ja.