Nixies, Amygdala Aid a Hamn'seggs – hudobné spojenie, ktoré vás prefacká aj pohladí 

Panebože, naozaj práve vytiahol flautu? Pýtam sa v šoku sama seba zatiaľ, čo fascinovane zdvíham hlavu k pódiu. Na ňom práve jeden z členov kapely Nixies — Maty — naozaj hrá na flaute a ja začinám rozumieť potkanom z legiend. Som ako začarovaná. Túžim sa k nemu priblížiť...

Boli to práve Nixies, ktorý odštartovali celý večer v Artbare. Lepší začiatok som si ani nemohla predstaviť. Hneď prvý tón mi prešiel žilami priamo do srdca a na chvíľu ma zamrazil na mieste. Vtedy som sa naozaj cítila akoby mi niekto strelil riadne silnú facku. Netrvalo to však dlho, pretože pri druhom tóne už sa moje telo rozkývalo do rytmu. V jeden moment som oči nedokázala odtrhnúť od pódia, v druhý som ich zas zatvárala a nechala som sa unášať kamkoľvek ma kapela chcela zobrať. Nebola som jediná. Aj tí najmenej pohybliví v mojom okolí akoby mimovoľne podupávali nohou, alebo mykali hlavou. Myslím, že Nixies jednoducho hrali hudbu, pri ktorej sa tancu vyhnúť nedá.  

Musím sa však priznať. Aj napriek tomu, že som mala poctivo napočúvaných tých pár piesní, ktoré má kapela na Spotify, nespievala som ani jednu. Slová, ktoré spevák hovoril do mikrofónu boli pre mňa totiž nezrozumiteľné. Zvukár mu mal možno trochu pomôcť — jeho hlas prehrával boj s hlasmi ostatných hudobných nástrojov. Nie žeby mi to až tak prekážalo. Ten hudobný zážitok by prekonal aj tisíc slov. Títo mladí chlapci z Plzne jednoducho vedia ako sa to robí, a to aj napriek tomu, že bubeník Dan v zostave chýbal. 

Amygdala Aid sálu, ak to bolo vôbec možné, rozhýbali ešte viac. Zdá sa, že v Brne majú mnoho priaznivcov, a ja sa tomu nedivím. Ich hudba ma nabila energiou lepšie ako akýkoľvek kofeínový nápoj. Nevedela som, ako uteká čas, a už definitívne som stratila kontrolu nad svojimi pohybmi. Ľudia v okolí skákali a šaleli. Atmosféra spôsobila, že som sa z času na čas cítila ako na koncerte veľkých rockových hviezd a nie malej začínajúcej kapely. To som však ešte nevedela, čo ma čaká.

Tak poď si pro radu

Šupni ho tam zezadu 

Keď sa frontman kapely pýtal davu, či vedia, čo prichádza, pár ľudí mu s nadšením odpovedalo: „studio session!“ Doteraz neviem, čo vlastne presne je tá “studio session“. Viem však potvrdiť, že ak sa ešte niekedy ocitnem na koncerte Amygdaly budem to kričať tiež. Tak trochu rap, tak trochu rock, tak trochu absolútne úžasné. Úsmev som mala od ucha k uchu a priala som si nech to nikdy neskončí. Kapela Amygdal Aid ma teda oficiálne môže zaradiť medzi ďalšieho z ich fanúšikov.

 A potom kapela Hamn’seggs ukradla nenávratne moje srdce. Nonšalantné vystupovanie hlavného speváka, dych berúca muzika a poetické texty rozoberajúce nezvyčajné témy. To všetko z nich spravilo mojich favoritov.

Jsem věrný času

Jsem věrný místu

„Řeknu vám příběh, jo?“ pýta sa frontman kapely a jakot davu je jasnou odpoveďou — áno! Ten príbeh, to bola vlastne pieseň, lyrický masterpiece s názvom Bazilej. Jeho hlas, ktorým skôr prednášal, ako spieval text, v spojení so sladkou melódiou nachvíľu upokojil šialenstvo, ktoré v tejto chvíli už definitívne prechádzalo davom. V miestnosti z ničoho nič vznikla až zmyselná atmosféra a mňa to takmer dohnalo k slzám. Vzápätí ju preťal ďalší song, ktorý si ako jediný môžete vypočuť aj z pohodlia domova, s názvom A2. Tento hit v ľuďoch prebudil tú ich túžbu po vášni. Bláznovstvo mohlo znovu začať. V takomto duchu sa nieslo celé predstavenie kapely. Pomalé piesne — takmer slaďáky, striedali zas tie rýchle a pomedzi to sa priplietli vtipné rozhovory členov kapely medzi sebou, či so samotnými divákmi. Vo mne, ale už až do konca zostal kúsok tej zmyselnosti, ktorá bola dovtedy tým posledným, čo chýbalo aby som svoj večer v Artbare nazvala dokonalým. 

Cestou domov mi už v slúchadlách hrali Hamn’seggs a vôbec mi neprekážalo, že to je vlastne iba jedna pieseň stále dookola. Ako som tak kráčala cítila som sa zas o trochu ľahšia a presne tak sa má človek vďaka hudbe cítiť.