Korben Dallas začaroval priestory Kabinetu MÚZ

„Bol si na Dallase? A akí boli? ... Starí a zadýchaní!“ so smiechom opisuje spevák Juraj Benetin, čo si asi diváci odnesú z koncertu. Každý, kto k nemu v tú chvíľu nadšene zdvíhá oči, však vie, že sa frontman mýli. Na kapelu Korben Dallas a na jej výkon v Kabinete MÚZ by sa naozaj dalo nájsť mnoho prívlastkov, no slová ako „starí” ani „zadýchaní” by k nim nepatrili.

Slovenská stálica

Rocková kapela Korben Dallas vznikla v roku 2010 v Bratislave a odvtedy sa jej podarilo vyprodukovať neuveriteľných 10 albumov. Dá sa teda ľahko povedať, že na slovenskej hudobnej scéne si už dávno vydobyli svoje čestné miesto, ale určite nielen tam. Ich najnovší album s názvom Čomu uveríš? vyšiel v januári tohto roka a ukázal, že aj po šestnástich rokoch nestrácajú títo interpreti inšpiráciu. 

Album je plný hudobne brilantne komponovaných piesní s hĺbavými textami, v ktorých sa mieša spoločenská kritika s osobnou spoveďou. Je harmonickou kombináciou rýchleho, pomalého, šialeného, zmyselného i melancholického. Jednoducho je to album, v ktorom si každý nájde to svoje.

Som dosť dobrý?

Miestnosť doslova praská vo švíkoch. Ľudia naokolo v očakávaní prešľapujú z nohy na nohu a poslední fanúšikovia sa tlačia dnu. V momente, ako na pódium vystúpia členovia kapely, zdvihne sa vlna radostných výkrikov, ktorá so sebou strhne aj tých najrezervovanejších...

Ako je to možné , že je vôbec niečo 

Kde sa to vzalo, prečo je toho toľko 

– Keby

Koncert kapela začína dumajúcou piesňou Keby a ľudia okolo mňa v momente visia na každom slove a tóne, ktorý sa ozýva z pódia. Je mi jasné, prečo. Hlboký hlas Benetina pôsobí na dušu tak ako dobrý slepačí vývar na telo počas chrípky a som presvedčená, že by donútil počúvať aj tých, ktorí o kapele nič nevedia. Keď sa teda v nasledujúcej piesni Som dosť dobrý? sugestívne pýta, či je dosť dobrý, ja si nemôžem pomôcť. V hlave si hovorím, že jednoznačne je. 

Nie je to však iba on. Bicie, za ktorými sedí Ozo Guttler, dokonale udávajú rytmus a gitarové sóla zas vyvolávajú obdiv dokonca aj u mňa – hudobného analfabeta. Nasleduje pieseň Adrenalín a nikotín, ktorá ma núti ľutovať, že som si stiahla vlasy do copu. Kapela ňou už naplno ukazuje, že sa o nej ako o rockovej nehovorí bezdôvodne, a ja by som nimi preto veľmi rada hádzala zo strany na stranu ako zmyslov zbavená. Veď už taká vďaka tomuto všeobecnému hudobnému ošiaľu aj tak trochu som.

Viac ako hudba

Čaro koncertu však okrem hudby živo dotvára aj prirodzená charizma všetkých členov kapely. Prestávky medzi piesňami vypĺňajú vtipnými poznámkami o slovenskej politike, ale aj o všeličom inom, a dav rozosmievajú s úplnou ľahkosťou. Súčasťou vystúpenia je dokonca aj krátky stand-up v podaní bubeníka Oza a jednu slečnu to všetko nadchne tak veľmi, že sa rozhodne na pódium hodiť ponožky.

Aj tak z toho nakoniec vždy presvitá to

slovenské 

– Slovenská

Vzápätí sa spevák pýta, koľko z nás je zo Slovenska. Tým, ktorí aspoň trochu poznajú nový album, je už jasné, čo bude nasledovať. Hrá pieseň Slovenská, ktorá je pre mnohých Slovákov určite srdcovou záležitosťou, no bez problémov určite roztancuje každú národnosť. Hneď po nej však prichádza na rad melancholická skladba Hovoríš, ktorá paradoxne prinúti každého naokolo mlčať. Mozaika koncertu je tým pádom doplnená aj o silný citový zážitok. 

 Veď nie si mesto, nie si strom 

Aj tu aj tam si cudzincom

– Hovoríš

Koncert symbolicky uzatvára pieseň Domov a presne tam mám už za pár chvíľ namierené. Odchádzam s hrejivým pocitom v žalúdku a s ďalšou krásnou spomienkou do zbierky. Album Čomu uveríš? Bude teraz asi z môjho telefónu znieť ešte častejšie ako predtým.