Faidra (Zatmění) rozdúchala v Redute plamene zakázanej vášně

Hra Faidra (Zatmění), založená na scenári švédskeho Per Olova Enqiusta, sa vás zmocní od prvej minúty a svoje zovretie nepovolí až do tej poslednej. Šokuje, mätie, rozcíti, no najmä vás prinúti na chvíľu opustiť svoj uponáhľaný život a ponoriť sa do roky starého príbehu, oblečeného v novom šate. 

Hlavnou postavou hry je rovnomenná Faidra – žena a kráľovná, ktorá sa beznádejne zamilovala do svojho nevlastného syna Hippolyta. Jej manžel Theseus – Hippolytov otec, sa jej hnusí. Je hrubý, necitlivý, falošný a slizký. Vo všetkých smeroch je  opakom svojho nevinného a jemného syna. Našťastie však trávi väčšinu času ďaleko od nej, dobývaním nových území a znásilňovaním iných žien. Keď však kráľovstvom preletí správa o jeho úmrtí, Faidra zacíti, že už nemôže viac čakať...

Nikto nechce byť „stará děvka“

Hneď od začiatku je Faidra divákom predstavená v nelichotivom svetle. Oblečená v spodnej bielizni, rozcuchaná a s groteskným očným make-upom sa vyznáva zo svojej vášnivej lásky k mladučkému Hippolytovi, pričom pije jednu fľašu za druhou. Celé to pôsobí nekomfortne, no to by si nikto nepomyslel, keby mala Faidra dvadsať rokov. 

Hra je presiaknutá témou ženského starnutia. O tej sa dnes v dobe plnej plastických operácii a kozmetických procedúr diskutuje často. Tomuto príbehu sa aj napriek tomu podarilo preskúmať tému z čerstvej perspektívy. Faidra je postavená do kontrastu s mladou panenskou Aríciou, ktorá žije v paláci po jej boku.  

V momente, keď sa Faidra rozhodne, že Hippolyta zvedie, už viete, ako to dopadne. A predsa, keď na ňu Hippolytos v návale oprávneného hnevu kričí, že je „stará děvka,“ bolí to až do špiku kostí. Možno preto, že tie slová potvrdzujú, čo ste už dávno tušili. Problémom citov Faidry k Hippolytovi nie je ani tak Theseus, ako skôr fakt, že už jednoducho nie je žiaduca. A kto je žena, ak nie je objektom mužskej túžby? 

Výlevka uprostred javiska

Mágia celej hry nespočíva iba v hereckých výkonoch a pútavom príbehu. Jej neoddeliteľnou súčasťou je kreatívna práca s priestorom. Ústredným miestom je Faidrina luxusne zariadená spálňa, v ktorej sa nočné stolíky zázračne menia na umývadlá. Pred aj za spálňou je vidno ešte kus prázdneho priestoru. V podlahe javiska, bližšie k hľadisku, sa totiž nachádza jedna veľká diera, pôsobiaca ako výlevka odpadu. Dej sa okolo nej po celý čas krúti, ako by aj postavy boli len odpad, ktorého sa treba zbaviť. 

Ďalším zaujímavým komponentom sú projekcie na „stenách“ Faidrinej izby, ktoré sú skôr polopriesvitnými plátnami. Ukazujú to, čo sa vám odohráva pred očami z nového – až nepríjemne detailného – uhlu pohľadu. Tá nepríjemná blízkosť je však práve to, čo potrebujete aby ste príbeh nielen videli, ale aj naozaj prežívali. V tomto bode treba spomenúť aj hudbu, ktorá je prenikavá a rytmická, a tak dopomáha hre k tomu, aby útočila na ďalší zo zmyslov.

Naozaj je to zdravotná sestra? 

Hra sa začína. Na javisko vstupuje žena oblečená v kostýme zdravotnej sestričky a do výlevky vhadzuje vrece s odpadkami. Je to trochu mätúce, ale zároveň od toho nedokážete odtrhnúť zrak. Presne táto otváracia scéna hneď odhaľuje, aká bude atmosféra celého predstavenia.

Postavy troch sestričiek, ktoré vlastne zosobňujú postavu Oinone z pôvodného mýtu, sú srdcom celej hry. Nemajú v podstate v deji žiadnu zásadnú úlohu, no predsa ho celý ohraničujú a usmerňujú. Robia tak svojimi pohybmi, slovami aj tým, ako niekedy zaniknú a tvoria iba akýsi sprievodný šum. Ich tichá prítomnosť prináša pokoj aj zmätok zároveň. Niekedy sa vám z nich skrúca žalúdok, niekedy si prajete, aby sa už vrátili na scénu. Sú jednoducho elementom, ktorý vám ale utkvie v pamäti.

Kto si, Faidra? 

Faidra počas celého príbehu robí iba chyby. Klame pre vlastné bezpečie a dostáva tak všetky ostatné postavy do beznádejnej situácie. Útočí na tých, čo sú k nej láskaví. Dokonca aj pri poodhalení jej minulosti zisťujete, že zradila svoju vlastnú sestru. Napriek tomu všetkému však k Faidre ako divák nepociťujete nenávisť. Skôr cítite ľutosť. K tomuto pocitu silno prispieva úžasný herecký výkon Hany Briešťanskej. Podarilo sa jej z postavy, ktorá by veľmi ľahko mohla pôsobiť ako karikatúra, vytvoriť bolestivo reálneho človeka. Presne preto jej nakoniec odpúšťate. 

Od kostýmov, cez svetlo a hudbu, až po herecké výkony – hra Faidra sa jednoducho vydarila. Jediné, čo sa jej dá vytknúť, je skutočnosť, že sa dej nachádza niekde na križovatke. Na mieste, kde sa stretávajú mnohé ďalšie príbehy, ktoré spoločne tvoria ten, čo sa vám odohráva pred očami. Tento fakt spôsobuje, že nie vždy budete vedieť na akú spomienku, či osobnú históriu tá či oná postava naráža. To však koniec koncov iba pridáva ku mystickej atmosfére, ktorá robí celú hru tým, čím je. Ak aj nie ste milovníkom gréckej mytológie, oplatí sa ju vidieť. Vďaka jej svojskej charizme sa vám totiž určite zaryje pod kožu.

Foto: NdB